Nespratná technológia proti ľudskému úsiliu o jej skrotenie, demonštrovaná na príklade hovoriaceho plyšového monštra. Mužský hlas sa snaží vnútiť Rilkeho báseň Jeseň (1902) plyšovej hračke so svietiacim červeným nosom, ktorá sa pohodlne rozvaľuje na gauči. Vo chvíľach uvedomenia si svojej prehry láskavo, potom zase tónom, ktorý by sa hodil skôr na kasárenský dvor. Toto úsilie, nakrútené v jednom zábere, je síce z pedagogického hľadiska zbytočné, ale je bohatým zdrojom absurdného humoru.

Okrem gamblerstva prinieslo Las Vegas do tmavej púšte Nevady aj elektrinu a svetlo. Spolu s nemeckou skladateľkou Christinou Kubitch nám hudobníci a zvukoví umelci Peter Kutin a Florian Kindlinger umožnili počuť elektromagnetické polia spojené s neónovými a LED zábleskmi. Je to akási symfónia ozvien elektronického smogu, zatiaľ čo svetlo vylieta z obrazu a miestami sa mení iba na abstraktné body či línie.

Jednotlivé okienka vybrané z rodinných filmov a amatérskych nahrávok rakúskej vojnovej a povojnovej generácie sa zjavujú ako prízraky v tme. Zvukovú stopu tvoria vety, dych a smiech zo súčasnosti. Christiana Perschon zhromaždila digitálne zvukové prvky z nahrávok z mobilných telefónov, nájdené na sociálnych sieťach, a spojila ich s archívnymi materiálmi z rokov 1930 až 1965. Táto montáž je inšpirovaná kompozičným princípom diela Wiener Spaziergang (1965) od performera Güntera Brusa.

Kohlbergerove počítačovo generované audiovizuálne experimenty naďalej skúšajú hranice zraku a percepcie. Svetlo a blikajúce kompozície, ktoré vytvára, sú zostavené radikálne a precízne a spolu so zvukom vytvárajú neúprosnú synergiu, ktorá vás jednoducho vtiahne. Mozog vytvára pri tejto konfrontácii obrazy a tvary, ktoré majú čiastočne zahmlenú a čiastočne jasnú konzistenciu, takže človek nikdy nevie, či naozaj existujú, alebo sú skôr výplodom jeho fantázie.

Karin Fisslthaler vo svojej tvorbe zbiera veľmi sústredené a presné gestá a momenty dotykov a komunikácie medzi telami. Vo filme Brainbows, kde používa materiál vystrihnutý z filmu Fritza Langa Žena na Mesiaci, kondenzuje tieto filmové momenty do elegantne zloženej choreografie, ktorá pokračuje vytváraním predstáv o pohyboch za hranicami filmových políčok a umožňuje tak nový druh komunikácie medzi obrazmi.

Fruhaufovi stačí jediná fotografia idylickej krajiny, zachytenej na sklenej platni koncom 19. storočia, na to, aby stvoril vesmír. V energetických a pulzujúcich 13 minútach spája digitálny a analógový obraz pomocou rôznych procesov, ktoré sa očividne všetky prekrývajú a takto abstraktne putujú naprieč históriou mediálnej percepcie od fotografie cez film až po digitálny svet.

Vo filme Olivares Capelle pocítite celú škálu jej filmového myslenia: hravý prístup k filmu, k jeho mágii a zároveň jasný postoj k obrazom a ich kompozícii. Žena stojí pred kamerou ako protagonistka kamerového testu. Farebná paleta, ktorú drží v ruke, narúša čiernobiely film. Materiál, ktorý je v podstate bezcenný a považovaný za odpad, sa stáva samotným dielom.

„Všetky smery“, ako znie názov filmu, znamenajú jednak pohyby obrazu (okolo sveta, do hĺbky obrazu, švihnutie nahor do korún stromov, blúdenie v popraskanej patine vidieckej cesty), jednak estetický zážitok, prezentovaný vizuálom aj hudbou, zvukom aj pohyblivým obrazom, skutočným svetom aj abstraktným vzorom. Trinásťminútová roadmovie naprieč nocou, v ktorej sa skutočné veci zahmlievajú, aby nám vyjavili čistú formu, čistý pohyb, čisté svetlo a čistý zvuk. (Alejandro Bachmann)