Video tvoria tri obrazové časti – tri princípy skladania obrazu. Prvá časť sleduje izbový kvet 24 hodín z 24 uhlov. Druhá časť kóduje písmená českej abecedy. Tretia časť videa postupne odkrýva výrez Moravy vlievajúcej sa do Dunaja. Rytmus strihu je odvodený od rytmu vo verši, striedania dlhých a krátkych slabík. Tri obrazové fragmenty prepájajú textové nápovede, ktoré referujú o znakových systémoch, subjektívnom používaní jazyka a literatúry.

„Ja autoportrét. Tušenie druhej identity.“ Čo sa za tým skrýva? Atlantída je tu víziou vlastného sveta a vnútornej integrity osobnosti. Status mysle, vnútornej harmónie, „neskorumpovateľného životného idealizmu“. Stávanie sa ufonautom. Kollerova idealistická koncepcia Atlanťana v každej ľudskej bytosti.

O tvári. Je to systém biela stena – čierna diera. Jej beloba je rámcom, miesto projekcie, čierna diera implikuje voľný pád. Temnota je kozmom tváre: jej hĺbkou, začiatkom, matériou.

Ďalšia výprava ufonauta Cséfalvaya k obľúbenej „odvrhnutej“ planéte (Getting Pluto, 2011) predstavuje sci-fi príbeh zameraný na tému nekonečného vedecko-technologického pokroku. Rozprávanie o hraniciach slnečnej sústavy a ľudského poznania, o objektivite a ničote. Video vzniklo potom, ako sonda New Horizons v júli 2015 prvýkrát nasnímala povrch Pluta.

„Zmizli všetky rozpory medzi hedonizmom a ľahostajnosťou, individualizmom a altruizmom, idealizmom a záľubou v spektákli, konzumnosťou a štedrosťou. Dnešok tieto odveké hranice zmazal pre väčšie blaho sentimentálne mediálneho hyperkonzumenta, ktorý je mobilizovaný epizodicky a na diaľku.“ G. Lipovetsky, Paradoxné šťastie (2007)