Metafora posledných dní komunistického režimu v Československu.

Na ostrove hrajúcom odtieňmi fialovej, ružovej, tyrkysovej, jasnožltej a najtemnejšej čiernej zúrivo buble sopka. Chrlí ružové oblaky, ktoré ovíjajú žltú levicu magickým sýtočerveným závojom. V opojení láskou ju začne prenasledovať biely tiger. Tajomné prírodné zákony uvádzajú do pohybu výbušné sily. Erupcia sopky pokrýva jasnofarebný ostrov lávou a očisťuje ho ako búrka.

Najväčšia, najneznesiteľnejšia bolesť, to nie sú rany, to je istota, že duša vyletí z tela a viac už nebude človekom. A vieš to isto. Najhoršia je tá istota. Kto môže tvrdiť, že ľudská prirodzenosť je schopná také čosi zniesť a nezošalieť?

Režisérka dokumentuje formou šiestich miniatúr svoj každodenný život slobodnej matky v období od narodenia dcéry v roku 1991 až po deň, keď dcéra vyletí z hniezda. Hra obrazu a zvuku vyvoláva napätie, ktoré film ukotvuje v súradniciach času, šťastia a práce. Slov je málo a kontaktu tiež. Zmeny, pocity a požiadavky sú vyjadrené gestami, vecami, fyzickou rutinou a predmetmi.

Tridsaťtriročná záchranárka Magda sa po sedemmesačnej prestávke vracia do práce. Netrvá dlho, kým sa dostane do konfliktu s mladým a tvrdohlavým vedúcim posádky sanitky. Popritom ju sužujú traumatické spomienky.