Fotografovaním a zväčšovaním povrchu vecí sa pred polstoročím Antonioniho filmová postava, fotograf Thomas, snažila objaviť to, čo sa skrývalo za nimi. Zväčšovanie odhaľovalo, ale zároveň aj znejasňovalo. Analógovú zväčšeninu s jej charakteristickým zrnovým šumom nahradil digitálny makrozoom s geometrickými počítačovými pixelmi. Taká je krajina Martina Zlievskeho, ktorá v oku diváka plynie ako elektronická, binárna rieka či dážď, rotuje a mení sa na záhadné geometrické obrazce.

Kto by nepoznal rakúsku vizuálnu umelkyňu Valie EXPORT a jej telesné konfigurácie zo 70. rokov, v ktorých svojím telom kopírovala, ohraničovala a vymeriavala časti mestskej architektúry? Dominika Koššová si ako „gúgl-júserka“ privlastňuje vybrané figúry, oslobodzuje ich od pôvodného feministického kontextu (variabilného, prispôsobivého, poddajného ženského tela podriadeného dominantne mužskému verejnému priestoru) a ich prostredníctvom skúma (meria, obsadzuje) priestor internetového interfejsu. Video je súčasťou voľného triptychu, ktorého ďalšie čast sú S Marinou (Abramović) a S Bruceom (Naumanom).

Autor pokračuje v hľadaní paradoxných podôb šťastia. Kombinuje obľúbené zábery z depa F1, zo simulovaných havárií s testovacími figurínami a zábery divokých šeliem, pričom na vypäté, nebezpečne pôsobiace situácie hľadí čisto estétsky, zasadzuje ich do snovej štruktúry – medzi spiacich, relaxujúcich ľudí. Meditatívne spomalené výjavy sa akoby vynárajú zo stratosféry a evokujú známe scény – od Warhola (Car Crash) a Markera (Rampa) cez Kubricka (2001: Vesmírna odysea) a Cronenberga (Crash) až po Triera (Melancholia).

Jak se žije... vyštudovaným umelkyniam a historičkám umenia? Nie, nejde o novú časť obľúbeného televízneho cyklu. Jana Kapelová sa inštitucionálnej kritike venuje programovo (napr. videoinštalácia Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne, 2011/2012), tentoraz siahla po téme prekarizácie – ekonomickej neistoty, ktorú zažívajú najmä ženy v prefeminizovanej, spoločensky a finančne nedocenenej oblasti kultúry. Podobne ako pri Kunsthalle ide o simulované dialógy poskladané z reálnych výpovedí žien-kolegýň, prenesené do formy kolektívnej performancie.