Ako by dnes mohli vyzerať farebné škvrny a plochy, ktoré kedysi dávno namaľoval priamo na filmový pás Len Lye? Napríklad ako počítačové obrazce roztancované v rytme nie karibského jazzu, ale elektronickej, atmosférickej, až hypnotickej hudby.

Jeden byt a niekoľko jeho obyvateľov. Komunitné bývanie transponované do pohybovej performancie. Situácie, ku ktorým dochádza v stiesnených spoločných priestoroch a v ešte menších súkromných miestnostiach. Kde sa začína a kde končí verejný a privátny priestor?

„,Abstronika‘ je niečo, čo by Lewis Carroll nazval kufríkovým slovom. Skladá sa z prvej polovice slova ,abstrakcia‘ a druhej polovice slova ,elektronika‘. Písmeno ,r‘ je šťastnou náhodou spojivom oboch častí. Výraz ,abstronika‘ mi odporúčal Albert Tomkins a príhodne znamená toto: dnes je umelec schopný esteticky manifestovať a ukazovať inak neviditeľné udalosti subatomárneho sveta, ovládať ich a pomocou filmu organizovať do zaujímavých a zmysluplných vizuálnych zážitkov.“ (Mary Ellen Bute, Abstronika, 1954)

Šesť príbehov, šesť intímnych portrétov imigrantov a imigrantiek, žiadateľov o azyl na Slovensku. Daniela Krajčová sa téme sociálneho vylúčenia venuje dlhodobo – na báze participatívnych aktivít, kresieb a videí. Príbehy rozvíja formou animácie, v ktorej vrství postavy (ich túžbu, beznádej, osamelosť) a známe mestské (bratislavské) prostredie, čím vzniká kontrast medzi vnútorným a vonkajším svetom, resp. jeho fasádou ako ťažko prekonateľnou bariérou so spletitým byrokratickým systémom a prevládajúcou nedôverou.