8 77%

Zdieľať

V deň, keď bol šéf oddelenia vrážd v Ríme menovaný do novej funkcie, zabije svoju milenku Augustu Terzi. Muž žije v presvedčení, že ho nebude nikto podozrievať a nič mu nehrozí. Na mieste činu zanechá množstvo stôp vedúcich k jeho osobe, dokonca zatelefonuje na políciu. Začína sa vyšetrovanie a jeho postavenie muža stojaceho nad zákonom sa, bohužiaľ, potvrdzuje. Režisér mieša dokopy niekoľko žánrov, film je trochu satirou, trochu thrillerom a čiastočne psychologickou drámou. Ide o jednu z najvýznamnejších snímok talianskej kinematografie sedemdesiatych rokov. Stala sa verejnou obžalobou talianskej korupcie a elitárstva, jeho hlas sa dostal ďaleko za hranice Talianska a dodnes nestráca na aktuálnosti.

Elio Petri sa vymyká z rámca klasických filmových tvorcov, bol režisérom, ktorý viac ako ktokoľvek iný zachytával príbehy nižšej a strednej vrstvy v Taliansku 60-tych a 70-tych rokov. Vo svojich filmoch vystihol všetky protirečenia svojej doby, pričom s majstrovstvom využil celú škálu filmových prostriedkov. Jeho tvorivý prístup spočíval v dôslednom a vrstvenom scenári a prepracovanej a funkčnej réžii. Nezvyčajné vyšetrovanie tvorí spolu s filmami "La classe operaia va in paradiso" (Robotnícka trieda ide do neba) a "La proprietà non è più un furto" (Vlastniť už neznamená kradnúť) tzv. trilógiu o moci, pod ktorej námetom a scenárom je podpísaný režisér spolu s Ugom Pirrom. Ich spojenectvo vychádzalo z potreby rozprávať o aktuálnych premenách talianskej spoločnosti a najrozličnejších formách triedneho boja. A to všetko spôsobom, ktorý robia film nadčasovým, povyšujú ho nad rámec historických, geografických či dobových súvislostí. Film je zaujímavý z viacerých hľadísk: je príkladom politického filmového žánru s jasnou obžalobou systému; vyznačuje sa prepracovanou analýzou a psychologickým vykreslením postáv; uvedomele sa pohráva s obrazom a využíva všetky vtedy dostupné možnosti kamery. Hoci Petri patril medzi stúpencov marxizmu, čelil kritike aj vo vlastných radoch práve pre svoj umelecký prístup. Nerobil „realistické“ umenie, znázorňoval postavy v celej ich zložitosti. Gian Maria Volonté sa práve vďaka tejto role stal hviezdou svetového formátu. Odkazy na film nájdeme aj v tvorbe jeho amerických súputníkov: "Klute" Alana J. Pakulu, "Tri dni v Kondore" Sydneyho Pollacka, či "Rozhovor" di Francisa Ford Coppolu.

Film bol prijatý publikom i filmovou kritikou s veľký nadšením. Získal Oscara za najlepší zahraničný film. Z festivalu v Cannes si v roku 1970 odniesol Veľkú cenu poroty a cenu FIPRESCI, v roku 1971 bol nominovaný na Oscara v kategórii najlepší scenár. Do Československa sa dostal v roku 1972 v rámci Filmového festivalu pracujúcich