7.8 80%

Zdieľať

Majstrovstvo, podmanivosť a závažnosť Bielej stuhy tkvie v tom, že nás prinúti premýšľať o zdanlivej idyle a ctnostnej čistote nie ako o nejakej fasáde, ktorá chráni pred prenikaním zla navonok, ale naopak ako o podhubí, z ktorého zlo rastie. Detektívne mystérium a špičková dobová dráma, ktorá pri svojej úspornosti dokáže byť atraktívna, vťahuje divákov do deja a núti ich porozumieť jadru problému. Film pracuje ako zlovestne dokonalý stroj na terorizovanie publika, ktorý však podlieha jeho zvláštnemu kúzlu, pretože tuší, že táto lekcia má omnoho hlbší zmysel. Základným kompozičným znakom i stmeľujúcim gestom tejto čiernobielej snímky o podivných nehodách v rakúskej dedinke na začiatku 20. storočia je prísnosť, až striktnost a asketickosť, ktoré sú vlastné jednak väčšine postáv, ale aj tvorcovi, ktorý dokáže byť na publikum naozaj nepríjemný. Biela stuha má dokonale vysústružený scenár, napísaný s absolútnym odstupom cynicky chladného pozorovateľa a so slovami, ktoré tnú do živého. Ako je u Hanekeho zvykom, chýba sprievodná hudba, mnoho obrazov má nemilosrdne a nepríjemne statickú kompozíciu a pohľad kamery sa často zastaví na hranici, kedy nie je otvorene vidieť samo násile, ale diváci si napriek tomu uvedomujú jeho prítomnosť. Rozprávanie je až dusivo zošnurované ako korzet obopínajúci a haliaci telo ústrednej záhady, ku ktorej rozriešeniu sa nedá preniknúť a je napínavá až do posledných minút. V každej scéne je cítiť tieseň a pod povrchom bublajúcu agresivitu a zúfalstvo.