7 67%

Zdieľať

V polovici 50. rokov minulého storočia začal proces známy ako dekolonizácia Afriky, keď si v priebehu nasledujúcich dvoch desaťročí vybojovalo samostatnosť vyše 40 krajín. Nie vždy išlo o mierový proces, čoho dôkazom sú aj vojny o nezávislosť v Alžírsku a Angole. Kým prvá sa stala symbolom afrického boja proti kolonializmu (a Alžír sa potom staval do pozície hlavného mesta takzvaného „tretieho sveta“), druhá ostáva tak trochu zabudnutá.

Filmy v tomto dvojprograme tematizujú zápas za oslobodenie Afriky. Bitka o Alžír režiséra Gilla Pontecorva, ktorá bola na benátskom festivale v roku 1966 ocenená Zlatým levom, zachytáva takmer neorealistickým spôsobom prvé roky vojny v Alžírsku. Sústredí sa predovšetkým na organizovanie odboja v uliciach hlavného mesta, kde bol dramatický a formálne drsný film aj nakrúcaný za účasti mnohých veteránov a veteránok, i snahu Francúzska chytiť vedúcich predstaviteľov FLN, nevyhýbajúc sa pritom ani vojnovým zločinom.

Priekopníčka africkej kinematografie Sarah Maldoror (taktiež asistentka réžie na Bitke o Alžír) nakrútila o šesť rokov neskôr svoj celovečerný debut Sambizanga, pomenovaný podľa robotníckej štvrte hlavného mesta Luanda, kde vo februári 1961 došlo k prvým udalostiam vedúcim k angolskej vojne za nezávislosť. Strohý, civilne ladený film sa odohráva krátko predtým. Sleduje, ako je člen MPLA uväznený a mučený, zatiaľ čo jeho manželka putuje desiatky kilometrov za ním a snaží sa zistiť, kde je a čo sa stalo. Prostredníctvom nich i ďalších postáv napojených na odboj nám Maldoror predstavuje politickú a sociálnu realitu v krajine, ktorá vyústila do ozbrojeného konfliktu.